Boh písal rovno i na krivých riadkoch – sto rokov školských sestier na Slovensku
Dnes, dvadsiateho tretieho augusta 2019 uplynulo sto rokov od príchodu prvých školských sestier sv. Františka do Ružomberka, kde prevzali vedenie a vyučovanie v miestnej rímskokatolíckej dievčenskej ľudovej a meštianskej škole a položili základy prvej komunity Kongregácie školských sestier sv. Františka na území povojnového Slovenska.
Niečo z histórie
Kongregácia školských sestier sv. Františka vznikla v roku 1843. Jej zakladateľkou bola sestra Františka Antónia Lamplová, ktorá bola učiteľkou na súkromnej dievčenskej škole v štajerskom meste Graz v juhovýchodnom Rakúsku. Spolu so svojimi kolegyňami učiteľkami a zároveň členkami Tretieho rádu sv. Františka (terciárkami) v spolupráci s miestnym biskupom Romanom Sebastianom Zängerle založili kongregáciu zameranú na výchovu a vzdelávanie dievčat. Svoje poslanie si zvolili v snahe odpovedať na potrebu ozdravenia spoločnosti, trpiacej dôsledkami jozefinizmu, ktorý zničil alebo naštrbil mnohé tradičné hodnoty. Sestra Františka a jej spolusestry chceli vychovávať dobré matky, ktoré napomôžu rozkvet dobrých rodín.
Rozšírenie v Česku
Keďže v tomto období bolo Rakúsko súčasťou Habsburskej monarchie, členky kongregácie sa dostali aj do jej iných častí a zároveň získali povolania z týchto oblastí. Medzi novými sestrami boli aj tri rodné sestry Zahálkové, ktoré pochádzali z východočeskej dedinky Horní Sloupnice v Královohradeckej diecéze. Boh ich použil ako svoje nástroje pri rozšírení pôsobenia školských sestier na územie Čiech. S pomocou vtedajšieho královohradeckého biskupa Jana Haisa založili sestry Zahálkové v roku 1888 prvý dom Kongregácie školských sestier sv. Františka v Slatiňanoch, neďaleko Chrudimi v Pardubickom kraji, kde otvorili materskú školu a neskôr aj ďalšie stupne škôl. Generálna predstavená pôvodnej rakúskej kongregácie však sestry povzbudila, aby sa osamostatnili, pretože by nebolo bývalo možné udržiavať živé kontakty medzi touto novou vzdialenou filiálkou a generálnym domom v Grazi. Na základe toho vznikla nová česká vetva kongregácie s generalátom v Slatiňanoch a od roku 1925 v Prahe.
Služba imigrantom v USA
Tesne pred začiatkom prvej svetovej vojny v roku 1913 generálna predstavená sestra Xavéria Fürgottová vyhovela prosbám viacerých kňazov, aby školské sestry prišli do USA a vyučovali deti slovenských prisťahovalcov v štáte Pennsylvánia a neskôr aj v iných amerických štátoch. Sestry prijali túto výzvu a ich prvým pôsobiskom sa stal Pittsburgh. Pôsobili v školách i v slovenských farnostiach. Postupne zakladali ďalšie filiálky. Postulantky, ktoré do kongregácie vstupovali, pochádzali v prevažnej väčšine z rodín slovenských prisťahovalcov a kongregácia bola v USA vždy chápaná ako slovenská kongregácia.
Príchod na Slovensko
Na územie dnešného Slovenska prišli prvé školské sestry v roku 1895, len sedem rokov po založení kongregácie v Čechách. Jedenásť rokov pôsobili v materskej škole v pútnickom mieste Marianka pri Bratislave. Pod tlakom maďarizácie sa však vrátili späť do Čiech.
Prvým trvalým pôsobiskom kongregácie a jej kolískou na Slovensku sa od roku 1919 stal Ružomberok, kam sestry pozval miestny farár mons. Andrej Hlinka v snahe získať učiteľky, ktoré budú môcť vyučovať v slovenskom jazyku na miestnej rímskokatolíckej dievčenskej meštianskej škole a ľudovej škole. V prípade, že by nebol schopný zabezpečiť vyučovanie v slovenčine, škole hrozilo poštátnenie. Generálna predstavená sestra Xavéria Fürgottová na jeho pozvanie odpovedala kladne a v priebehu augusta – septembra 1919 poslala do Ružomberka jedenásť sestier pod vedením sestry Dominiky Stuchlej, ktorá sa stala riaditeľkou obidvoch škôl. Sestry boli síce českej národnosti, ale rýchlo si osvojili slovenský jazyk a zostavovali v ňom aj rôzne pomôcky, ktoré používali pri vyučovaní. Kongregácia pôsobila v Ružomberku 20 rokov a postupne popri ľudovej a meštianskej škole otvorila materskú školu, dievčenský internát, sirotinec a ústav na výchovu učiteliek materských škôl. Sestry nacvičovali divadlá, detské besiedky a rôznym spôsobom prispievali k osvete medzi obyvateľstvom.
Ružomberok a rozmach na Slovensku
Mons. Andreja Hlinku chodievalo do Ružomberka navštevovať veľa kňazov, ktorí sa pri tejto príležitosti stretli aj so školskými sestrami a mnohí z nich vyjadrili túžbu mať sestry tejto kongregácie vo svojich farnostiach. Pozvaní a ponúk bolo veľa, ale sestry nemohli vyhovieť všetkým. Pred druhou svetovou vojnou boli otvorené nové pôsobiská v Poprade, v Liptovskej Tepličke, v Liskovej pri Ružomberku a od roku 1939 aj v Žiline, ktorá sa stala centrom Slovenskej régie a od roku 1947 Slovenskej provincie.
Sestry boli obľúbené medzi deťmi i medzi rodičmi na všetkých miestach, kde pôsobili. Najkrajšie svedectvo prijatia zo strany obyvateľov však pochádza z horskej dedinky pod Kráľovou hoľou, z Liptovskej Tepličky. Tu sestry žili a pracovali 17 rokov, ale ich prítomnosť priniesla ovocie, ktoré pretrvalo desaťročia. Aj tu vyučovali v miestnej rímskokatolíckej ľudovej škole, hrali na organe v kostole, nacvičovali divadlá, organizovali majálesy a tanečné zábavy pre mládež. Okrem vzdelávania šírili sestry v obci osvetu. Organizovali prednášky o škodlivosti alkoholu, zriadili obecnú knižnicu a postavili v záhrade pri škole altánok, kam sa deti chodievali hrať stolové hry, ktoré im sestry priniesli z Čiech. Sestry slúžili aj ako stanica prvej pomoci. Ak sa na poli alebo v lese prihodilo nejaké nešťastie, prvá cesta viedla k sestrám. Prispeli aj k skrášleniu obce, lebo naučili miestnych obyvateľov budovať si záhradky pred domami, čo pred ich príchodom nebolo v obci zvykom. V záhrade pri školskej budove, kde sestry aj bývali v učiteľskom byte, začali pestovať ovocné stromy, ktoré dovtedy neboli typické pre túto oblasť. Keď dedinčania videli, že ovocie u sestier dozrelo, hoci bývali na najvyššie položenom mieste v dedine, aj oni si nasadili tieto stromy do svojich záhrad a sadov. Keď sestry v septembri 1950 nútene odchádzali z obce do koncentračného kláštora v Kláštore pod Znievom, bola ich odprevadiť takmer celá obec, hoci odchádzali o pol tretej ráno. Brázda, ktorú sestry v tomto kraji vyorali, bola naozaj hlboká. Svedčí o tom aj skutočnosť, že zo žiadnej inej slovenskej obce či mesta nemala kongregácia toľko povolaní ako z Liptovskej Tepličky.
So vznikom samostatného štátu na Slovensku v roku 1939 sa objavili aj nové možnosti pôsobenia. Sestry vyučovali v materskej škole vo Vajnoroch pri Bratislave, viedli kúpeľný dom v Piešťanoch a exercičný dom v Ždiari. Po znárodnení všetkých slovenských škôl v máji 1945 začalo Povereníctvo školstva obmedzovať pôsobenie rehoľných učiteľov v školách. Na jednej škole mohli pôsobiť maximálne 2-3 rehoľníci. Toto nariadenie tvrdo zasiahlo do účinkovania školských sestier, pretože sa museli stiahnuť z viacerých škôl. Na druhej strane Boh opäť ukázal, že dokáže písať rovno i na krivých riadkoch. Vďaka uvedenému nariadeniu totiž školské sestry mohli rozšíriť svoju charizmu na miesta, kam by z vlastnej iniciatívy nikdy neboli išli. V rokoch 1947 – 1950 pôsobili v materských, ľudových a meštianskych školách v Svrčinovci pri Čadci, vo Vranove nad Topľou, v Čemernom, v Podolínci, v Humennom, v Malcove pri Bardejove a v Duplíne pri Stropkove. V Prešove vypomáhali vo františkánskom Komisariáte Svätej zeme, ktorého úlohou bolo podporovať činnosť bratov františkánov vo Svätej zemi. Sestry viedli domácnosť a vypomáhali pri výchove chlapcov, ktorí tu bývali a študovali.
Päťdesiate roky
Rovnako, ako tomu bolo v prípade ostatných rehoľných spoločenstiev pôsobiacich v oblasti výchovy, i školské sestry sv. Františka dostali výpoveď zo školských služieb k 30. júnu 1950 a na konci augusta a v prvých septembrových týždňoch roku 1950 boli sústredené do koncentračného kláštora v Kláštore pod Znievom spolu so školskými sestrami de Notre Dame. Tu pracovali na nútených prácach na poliach, kde zbierali zemiaky, ľan a konope, sušili seno, vysádzali stromčeky a v zime upravovali kazové látky pre továreň na výrobu látok Slovena v Žiline. Keďže mnoho sestier bolo umelecky nadaných, maľovali kulisy pre bábkové divadlo v Martine a pracovali i pre výšivkársky podnik Detva. V roku 1950 mala Slovenská provincia školských sestier sv. Františka 92 sestier.
V októbri 1951 boli sestry násilne vyvezené na severnú Moravu do Šumperka. Po troch rokoch práce v továrni na spracovanie ľanu Sudkov Lenas sa sestry rozišli do rôznych domovov dôchodcov a domovov sociálnej starostlivosti pre postihnutú mládež v Čechách, ktoré patrili pod správu Českej katolíckej charity – Žampach u Žamberku, Mníchov u Vrbna, Skalice u Znojma, Břežany, Svitávka a Hlučín. Ústav sociálnej starostlivosti pre mentálne postihnutú mládež v Břežanoch neďaleko Znojma na južnej Morave Pán použil, aby sestrám opäť poskytol priestor na uplatnenie ich charizmy. Sestry využili svoje pedagogické vzdelanie vo výchove mentálne postihnutej mládeže do takej miery, že boli pozvané, aby sa podieľali na tvorbe celoštátnych učebných osnov pre tento typ zariadení. Ústav v Břežanoch sa ich zásluhou stal vzorovým ústavom, kam chodievali na prax pracovníci ústavov pre mentálne postihnutú mládež z celých Čiech. Sestry s deťmi nacvičovali rôzne tance a programy a založili heligónkovú kapelu pre mládež s Downovým syndrómom. Viackrát vystupovali so svojimi programami v Českej televízii.
Politické zmeny v roku 1968 priniesli nové možnosti
Pražská jar a politický odmäk v roku 1968 priniesli kongregácii možnosť otvorenia pôsobísk na Slovensku. Sestry vyučovali náboženstvo a pracovali s mládežou v Starej Ľubovni, v Hruštíne, v Hlohovci a vo Veľkej pri Poprade. Od roku 1970 začali pracovať v domove dôchodcov v Bratislave-Petržalke, kde pôsobili až do roku 1980, hoci v posledných rokoch už ako tajné sestry, nakoľko nastalo obdobie normalizácie, ktoré prinieslo zostrenie politického tlaku a prenasledovania zo strany komunistického režimu. Pán sa však nedal zahanbiť a použil Bratislavu ako novú štartovaciu plochu pre rozvoj kongregácie na Slovensku. Sem prichádzali mladé dievčatá, ktoré prejavili záujem o vstup do kongregácie. Zúčastňovali sa formačných stretnutí pod vedením sestry Viktórie Záňovej a českých bratov františkánov v niektorom z bytov alebo domov, ktoré kongregácia v Bratislave postupne prenajala alebo kúpila. Bývali v tajných komunitách v Bratislave, Trnave, Ružomberku, Tvrdošíne, Poprade, Košiciach a Prešove. Pracovali v civilných zamestnaniach, väčšinou ako nekvalifikované pracovné sily, a v mimopracovnom čase sa venovali apoštolátu v rámci podzemnej Cirkvi. V roku 1983 Štátna bezpečnosť v rámci akcie „Vír“ zatkla a väznila niekoľko oficiálnych i tajných sestier a mnoho ďalších podrobila opakovaným výsluchom. Nič z toho však sestry neodradilo, aby verne žili svoju charizmu intímneho spojenia s Bohom uprostred apoštolskej práce v úsilí o aplikáciu životného motta zakladateľky: Som tu s Bohom pre vás.
Nežná revolúcia a život v slobode
Pán sa staral o svoje stádo a dal mu vzrast. Po páde komunizmu v roku 1989 mala Slovenská provincia 132 členiek, ktoré pôsobili v 14 komunitách. Sestry sa vrátili k svojmu výchovnému pôsobeniu a otvorili Gymnázium sv. Františka v Žiline. Okrem toho pracovali v detských domovoch a na rôznych stupňoch škôl. Tajné komunity sa stali komunitami oficiálnymi a pribudli k nim i nové komunity. V súčasnosti má Slovenská provincia školských sestier sv. Františka 148 sestier, z toho 147 sestier s doživotnými sľubmi a jedna juniorka. Pôsobia v sedemnástich komunitách v šiestich slovenských diecézach: pracujú na rôznych typoch škôl – od materských škôl až po univerzitu; v sociálnej oblasti i v zdravotníctve. Sestry sa aktívne angažujú vo farskej pastorácii a v novej evanjelizácii. Slovenské sestry pôsobia aj na misiách v Južnej Afrike a v Strednej Ázii.
V tomto roku, keď kongregácia slávi 100 rokov svojej prítomnosti na Slovensku, vzdávame vďaky Pánovi za dar povolania každej jednej sestry a za všetko dobro, ktoré Pán cez ne vykonal, a veríme, že i naďalej bude konať.
Lívia Gardianová, OSF