Sestra Terézia, OSF: Odišla tichá a nezabudnuteľná žena

Redaktorka Eva Čobejová z Konzervatívneho denníka Postoj píše o našej sestre Terézii Krausovej.

Zajtra sa v Žiline rozlúčime so sestrou Teréziou, ktorá je mnohým ľuďom po celom Slovensku známa aj ako sestrička Marika.

Sestra Terézia (1955 – 2021), členka rehole Školské sestry sv. Františka z Assisi, zostala v pamäti tých, ktorí ju poznali, ako pokorná žena s tichým hlasom a zvyčajne s jemným úsmevom na tvári. No v skutočnosti to bola veľmi silná, energická a odvážna žena.

Dielo, ktoré počas svojho pozemského života vykonala, si zaslúži úctu a rešpekt.

Nebála sa žiadnych ťažkých úloh, pred ktoré bola postavená. Všade, kde ju Pán zavolal, nasadila svoju energiu, talent, schopnosti, svoj um a silnú vieru. A všade zanechala výraznú stopu.

Všetko pritom robila s veľkým pokojom a rozvahou.

Keď 2. mája odišla z tohto sveta, mnoho ľudí si na ňu preto spomenulo s láskou, obdivom aj vďakou – v Košiciach, v Žiline, v Bratislave, v Lomničke či v Kazachstane. Tichá žena, na ktorú sa nedá zabudnúť.

Mária Krausová vyštudovala farmáciu a od roku 1979 pracovala v Košiciach v Laboratóriu pre kontrolu liečiv KÚNZ. Do rehole Školských sestier sv. Františka vstúpila v roku 1987, o tri roky neskôr sa natrvalo zasvätila Bohu.

V roku 1988 prišla do Bratislavy a pracovala tu ako vedecký a výskumný pracovník v odbore farmakológie a výskumu liečiv, neskôr v Nemocnici svätej Alžbety.

Pre mnohých ľudí z Bratislavy a okolia sa však stala nezabudnuteľnou v úlohe riaditeľky dojčenského ústavu. Na jeho čelo sa dostala v roku 1992, keď ešte ústav patril pod Dérerovu nemocnicu. Od roku 1995 sa aj jej zásluhou ústav osamostatnil a neskôr sa z neho stal Detský domov Studienka.

Odvážna a aj veľmi akčná povaha sestry Terézie sa prejavila aj v tejto úlohe. Ako jedna z mála sa odhodlala vytvoriť profesionálne rodiny, nebála sa ani adopcií detí do zahraničia, keď bola presvedčená, že je to v záujme detí. Zároveň budovala pre domov aj nové lepšie priestory, ale najmä usilovala sa dostať čo najviac detí do rodín.

Opatrní úradníci neboli vždy nadšení z jej postupov, ale ona vždy myslela v prvom rade na dobro detí, na to, aby v umelých podmienkach dojčenských ústavov boli čo najkratšie. A aby sa pre ne našli zanietené rodiny, ochotné prijať s láskou aj cudzie dieťa. Mnohé vtedy ešte platné, no už zastarané a škodlivé predpisy „posudzovala“ sestra Marika viac svojím srdcom. Nebála sa rozhodnúť a aj riskovať, keď bola presvedčená, že Pánove cesty ukazujú iným smerom.

V tom čase totiž prorodinné riešenia ešte neboli preferovanou štátnou líniou. Ale sestra Marika už razila cestu, ktorou potom išli aj ostatné detské domovy. A prispôsobili sa tomu aj zákony.

Mnoho dnes už i dospelých mladých ľudí vďačí práve jej za to, že nemuseli ostať v detskom domove, ale dostali šancu vyrastať v rodine. S mnohými rodinami ostávala sestra Marika až do konca svojho života v kontakte. Zaujímala sa, radila, povzbudzovala, nenápadne pomáhala, no a na Vianoce posielala „svojim deťom“ krásne pozdravy. Cítila aj ich vďaku.

Od roku 2007 sa venovala už úplne inému poslaniu – službe a pastorácii Rómov v obci Lomnička. Najprv pracovala na obecnom úrade ako sociálna pracovníčka, no rýchlo začala presadzovať ideu, aby v Lomničke pôsobila nastálo komunita sestier a aby priamo v obci mali vlastné priestory. Dnes tu stojí Dom Nepoškvrneného Srdca Panny Márie a sestričky v Lomničke robia obdivuhodnú prácu, najmä s rómskymi deťmi.

Sestra Terézia len veľmi nerada opúšťala Lomničku, bola to jej srdcová záležitosť. No v rokoch 2014 – 2015 bola poverená dohľadom nad stavbou telocvične pri cirkevnom Gymnáziu sv. Františka v Žiline. So svojím organizačným talentom bola vtedy potrebná tam.

Keď úlohu v Žiline splnila, mala už šesťdesiatku a mohla pomýšľať na pokojnejšie obdobie života. Namiesto toho odišla na misiu do Strednej Ázie, kde pôsobila dva roky.

Po návrate žila v komunite sestier v Košiciach a od júna 2020 v Ľubochni.

Keď sa rozšírila správa o odchode sestry Terézie, viacero ľudí cítilo potrebu podeliť sa so svojimi spomienkami na ňu. Na webovej stránke Návratu sa preto objavili texty viacerých z tých, ktorí ju mali česť spoznať.

Je to krásne čítanie a veľká pocta tejto obdivuhodnej žene. 
 Marek Roháček, ktorý spoluzakladal občianske združenie Návrat, so sestrou Marikou spolupracoval, keď ešte bola riaditeľkou detského domova Studienka. Takto na ňu spomína: „Tichý v zemi“ – veľmi sa mi páči tento trocha archaický, ale noblesne znejúci termín, podobne ako „Spravodlivý medzi národmi“. „Tichý“ neznamená, že nič nehovorí, naopak, koná aktívne, ale bez veľkých slov, nepotrebuje, aby o ňom všetci vedeli. Je to človek, ktorý pozná zem, v ktorej žije, vie ju čítať, pozná kontext a potreby, vie, odkiaľ a kam je dobre ísť (ak nevie, aspoň sa snaží to vytušiť). Dobre načúva šumeniu zeme a vzdychom ľudí a vie, čo urobiť (ak nevie, aspoň sa snaží urobiť najlepšie, čo vie). Nerozdáva dobré rady a veľké slová, ale seba a ide tam, kde treba. Vie na seba zobrať zodpovednosť, ale aj prenechať miesto iným a posunúť sa ďalej. Ak nie sestra Marika Krausová, tak už nikto. So sestrou Marikou som sa stretol v začiatkoch Návratu ako riaditeľkou detského domova Studienka v Bratislave, ktorá „poznala nie všetky svoje deti, ale každé dieťa osobne, jeho príbeh a dobre rozumela jeho potrebám. Robila všetko pre to, aby pre každé dieťa, aj tie s ťažším znevýhodnením, našla rodinu. A darilo sa jej to, aj keď v 90. rokoch bolo dosť jej kolegov riaditeľov domovov, ktorí tvrdili, že sa to nedá. Jej tichá viera v Boha a rodinu pre opustené deti bola jednoznačná a zásadne menila osudy detí a rodín. Domov Studienka mal najviac detí v profesionálnych rodinách, určoval trend na Slovensku a prakticky odpovedal oponentom transformácie. Po čase som sestru Mariku objavil v Lomničke na hornom Spiši, najväčšej rómskej dedine, ktorá sa pôvodne volala Klein Lomnitz, odkiaľ pochádzajú moji nemeckí predkovia a môj prastarý otec tam bol evanjelický farár. Hľadali sme tam hroby príbuzných a sestra Marika nám ich pomáhala hľadať spolu s miestnymi deťmi. Našli sme ich a prepojili históriu a príbehy spišskej zeme. Sestra Marika vybudovala spolu so Školskými sestrami sv. Františka v Lomničke pastoračné centrum, v ktorom bola aj kaplnka. Oltárny stôl a kazateľnica v kaplnke majú vkomponované trámy z veže rozpadávajúceho sa evanjelického kostola ako jej ďalší odkaz prepájania, dopĺňania a uzdravovania. Vďaka Bohu za všetkých tichých v zemi. Akí sú dnes veľmi potrební!