Ako sestra Caritas pomáha pri očkovaní v Nitre
Sestra Caritas z našej novej komunity vo Veľkom Lapáši pomáha v Nitre pri očkovaní. Ako to vidí a ako to tam vyzerá?
Ja v zdravotníctve = slon v porceláne. To som si myslela, keď som ešte v čase mojich začiatkoch v rehoľnom živote hľadala odpoveď na otázku k akej službe mi Boh dal dary. Bola som presvedčená, že moja životná cesta bude zďaleka obchádzať nemocničné budovy. Jedna takáto budova ma predsa zlákala: bola to naša Klinika v Ríme. Aj keď som tam mala poslanie v administratíve, čímsi mi tie múry so svojou špecifickou „náplňou“ učarili. Dnes keď sa obzriem na čas strávený v službe na našej Klinike, musím priznať, že to bol krásny čas, aj keď náročný… v živote to tak býva: náročnosť dodáva mnohým veciam nevšednú krásu. Nie tú lacnú, ale hlbokú… Čas ma však posunul ďalej – do Veľkého Lapáša pri Nitre. Karanténa, zatvorené školy, dištančné vzdelávanie… alebo ináč povedané: nové výzvy. Jedna z nich mi hrala v srdci už dlhšie, ale pozitívny test na Covid-19 ma od tej hudby vzdialil. No jej tóny opäť zazneli v polovici januára…
Prešiel už mesiac, čo som vkročila do očkovacieho centra Fakultnej nemocnice v Nitre. Nie však ako záujemca o očkovanie, ako učiteľka som v tom čase ešte nepatrila do tej správnej vlny. Chcela som pripojiť svoju kvapku k tej pomyselnej morskej vlne, ktorá odplaví pandémiu z našich životných ciest. Prihlásila som sa ako dobrovoľník a prizvali ma k administratívnej práci pri očkovaní. Prvé kroky na chodbe nemocnice – a už som vedela, že tu budem chodiť rada. Možno nostalgia spred pár rokov…
A aká je moja skúsenosť po prvom mesiaci? Asi prvé čo som pochopila bolo, že slovo DOBROvoľník je odvodené od slova DOBRO, ktoré táto služba vnesie do života dobrovoľníka. Nie, nepomýlila som sa, to dobro je viac adresované mne ako tým, ktorým som chcela pomôcť.
Druhé: veľa stretnutí…veľmi veľa stretnutí! Stretávam ľudí, ktorí prichádzajú zaočkovať sa. Niektorí vystrašení, niektorí nadšení, iní zasa nahnevaní – pretože musia čakať a nie sú zaočkovaní presne podľa času, ktorý svieti v ich COVID-PASSE; mnohí premrznutí, lebo stáli v zime a čakali kedy príde na nich rad… Občas aj hundranie, hnev, kritika…nevadí, spoza mnohých zahmlených okuliarov sa na mňa každý deň dívajú ľudia, ktorí v sebe nesú svoju krásu, dobrotu, túžbu po zdraví…len aktuálne okolnosti to akosi v nich práve dnes zatlačili kdesi na dno ich duše. Oveľa častejšie (a povedala by som až 99 %) sa na mňa spoza rúška usmievajú. Koľko dobra v nich je! Koľko krásy…
Tretie: znova som mohla nakuknúť do toho veľkého sveta zdravotníkov (či už tých v „bielom plášti“ alebo z manažmentu) – dnes tak často skloňovaných. Ľudia, ktorí môžu nosiť toto meno len vďaka tomu, že sa v nich ako farby na obraze od Vincent van Gogha prelína dobrota, túžba pomáhať, nezištnosť, obetavosť a láska k tomu čo robia…možno lepšie povedané: láska k tým, pre ktorých to robia. Vidím ich nadšenie i únavu, rozčarovania aj „hrošiu kožu“, keď sa nedajú znechutiť tými jedincami, ktorí budú aj tak vždy nespokojní.
Aké je to milé, keď v tom hektickom rytme – veď kto by dnes chcel čakať, všetci sa ponáhľajú – a uprostred toku ľudí vám niekto donesie k počítaču urobenú kávu s napísaným menom na pohári. Niekto si všimol, že dnes nemám čas ani odbehnúť si na toaletu, nie to ešte urobiť si kávu. V tej studenej aule viac ako tá dobrá káva človeka hreje pocit, že tu už patrí, že niekto už na neho myslí, ráta s ním…
Zajtra idem znova. Chcela by som prispieť k tomu, aby pre každého, kto sa príde zaočkovať, to bol pekný deň… Aby mal v sebe krásu, ktorú nezakalí ani čakanie v rade či nepriazeň počasia. Lebo tá krása je v ľuďoch, ktorých tam stretnete. Len treba otvoriť oči, uši…a hlavne srdce.#FakultnáNemocnicaNitra
Pôvodný článok na MY Nitra SME o očkovaní.