Ako sa testovalo a boli sme pri tom

Školské sestry sv. Františka pomáhali na týchto odberných miestach: Okoličné, Liptovský Mikuláš, Nitra, Lomnička, Žilina

Školské sestry sa tiež dali do služby v oboch testovacích víkendoch. V Lomničke na testovanie poskytli aj priestory a testovalo sa priamo v areáli Komunitného centra v Dome Nepoškvrneného Srdca Panny Márie. Ako zdravotníčka slúžila počas oboch víkendov sestra Jacoba a pomoc pri regulovaní ľudí na stanovištia zabezpečovali sestry Tamara a Simeona. „V prvý víkend to bolo hrozné. Na odbery sme boli iba dve. V sobotu večer ukrutná zima a vonku siahodlhý zástup ľudí. V nedeľu to už bolo lepšie a druhý testovací víkend bol už celkom fajn,“ zhodnotila situáciu sestra Jacoba. Z 2 200 ľudí vo veku od 10 do 65 rokov sa v Lomničke otestovalo cca 1 700 v prvý aj druhý víkend.

Ďalšie sestry sa pridali k tímom v Okoličnom, kde ako zdravotná sestra pomáhala sestra Michaela, a v Liptovskom Mikuláši, kde slúžila sestra Anežka. Ako dobrovoľníčka bola v nitrianskom Agrokomplexe k dispozícii sestra Caritas a v Novej synagóge v Žiline sestra Františka.

Tím v Novej synagóge sa zviditeľnil o čosi viac aj vďaka videu, ktoré nájdete nižšie v texte. Sestra Františka, ktorá prešla v októbri nákazou novým koronavírusom, hovorí o tom, prečo a ako sa k nim pridala: „Mala by som byť istý čas „nenakaziteľná“, a tak som premýšľala, ako to čo najlepšie využiť. Prihlásila som sa a prišiel mi mail, že ma nepotrebujú. Náš rehoľný dom je blízko Novej synagógy a z okna som v prvý deň testovania pozorovala dlhý rad čakajúcich, a tiež som dosť intenzívne vnímala hudbu, ktorá odtiaľ prichádzala… Nedalo mi to a išla som sa opýtať, či by som predsa len nebola nejako užitočná, že im donesiem aspoň kávu či čaj. Ale po tejto stránke bolo o nich v synagóge dobre postarané. Povedali mi, že im chýbajú na nedeľu dvaja dobrovoľníci, nech prídem na druhý deň ráno o šiestej. Tak som prišla ako dobrovoľníčka. Služba dobrovoľníkov bola bez nároku na finančnú odmenu, a takto som to vnímala od začiatku. A môžem povedať, že na výkonoch ľudí nebolo poznať, že jeden dostane odmenu a druhý nie. Nasadenie mali rovnaké, nikto sa nesťažoval, nešomral. Všetci vedeli, prečo sú tam, bolo z nich cítiť odhodlanie. Prvý deň testovania v prvom kole som z okna pozorovala kvantum čakajúcich ľudí v rade, no už v nedeľu to išlo úplne plynulo, dokonca to my sme čakali na ľudí, nie oni na testovanie a večer, keď nikto nechodil, sme si aj zatancovali.

Veliteľ, ktorý mal na starosti náš odberný tím, mal perfektný prístup, vládla tam výborná atmosféra – pri odberoch i v pauzách. Disciplína, ktorú som tam mohla vnímať, mi bola sympatická. Zmysel pre poriadok mi je z rehoľného života blízky. Keď sa povedalo tak, tak tak. Fungovalo to aj na tomto mieste parádne. Chodievam ako dobrovoľníčka do Ústavu na výkon trestu v Sučanoch, takže iné ako „rehoľné uniformy“ stretávam už niekoľko ostatných rokov. A najtrefnejšie vyjadrenie k testovaniu som počula práve od kňaza, ktorý tam pôsobí: „…samozrejme, že pôjdem, veď bolo predsa povedané – cisárovo cisárovi…“ A my vieme, ako to pokračuje: a „Bohu, čo patrí Bohu“ (porov. Mt 22, 15-21).„

Viac na stránke Naša Žilinská diecéza.